Každé tetování by mělo být originál, v České republice se tomu konečně učíme, říká tatér Daniel Gabčo

Věnoval jste se před tetováním něčemu, co rovněž souvisí s uměním?
Ja som pôvodne na základnej škole začal robiť graffiti, bol to taký ten klasický vandalizmus. Potom to ale pomaly začalo prechádzať do umenia. Na legálne graffiti má človek prirodzene viac času, takže to už začalo nejako vypadať. V Trenčíne, odkiaľ pochádzam, som sa dokonca angažoval v legalizácii rôznych plôch. Snažil som sa, aby moja tvorba mala vždy presah niekam ďalej, nejaký zmysel. 

Proč jste tedy s graffiti přestal?
Lebo sa mi narodila dcéra, takže graffiti museli ísť stranou. S kamarátmi sme si preto prenajali ateliér v Trenčíne a maľovali sme obrazy, celkom dosť sme ich aj predali. Do toho všetkého som cez desať rokov pracoval v Dánsku, čo bolo veľmi náročné samo o sebe. Teraz si ešte kondične zamalujem aspoň 10-15 krát ročne a to hlavne keď cestujem po svete.

Jak jste se ocitnul v Olomouci?
Moja bývalá žena sa chcela presťahovať do Olomouca. Vtedy tu spievala s kapelou a páčilo sa jej mesto. Začala tu teda s dcérkou žiť, ja som ich vtedy prišiel z Dánska navštíviť a tiež nakuknúť, ako Olomouc vlastne vyzerá. No a už som tu zostal. Manželka ma potom začala povzbudzovať, aby som si otvoril tetovacie štúdio. Premýšľal som o tom už skôr, ale vždy som sa vyhováral, hľadal som si dôvody, prečo to nepôjde, nikoho som tu ani nepoznal. Nakoniec ma k tomu ale našťastie dokopala. Začalo to malým studijkem v pivnici a tu hore bolo kaderníctvo Zelená hlava, ktoré patrilo mojej žene.  Keď sme sa potom rozviedli, aj keď to bolo v dobrom, kaderníctvo sa presťahovalo neďaleko nášho tattoo studia. Ja som už ale z Olomouce ísť preč nechcel, štúdio bolo rozbehnuté a práca ma bavila. Postupne sme sa z malého sklepa rozrástli.

Měl jste nějaký tatérský vzor?
Tatérský vzor? Ja keď som začínal, tak som tatérskou scénu vôbec nepoznal. V Trenčíne som vedel len o jednom tatérovi, ale nepoznali sme sa osobne. Išiel som do toho sám za seba. Keď som začínal, urobil som si tatérsky kurz, získal certifikát, ale po kurze som skoro ani nevedel akými ihlami tetovať. Tam ale väčšinou tatéra len pozoruješ a čumíš, ako môže tak dobre tetovať. Inak tam kreslíš návrhy, covery a tak. Tiež tam učia hygienu, teóriu, to mi na druhú stranu dalo veľa. Čo sa týka samotného tetovania, začal som na pomarančoch a prasacej koži, oboje sa ale chová úplne inak ako koža ľudská. Počas kurzu som potetoval pár modelov, ktorých mi tam zohnali.

Pamatujete si na vaše první tetování? 
Keď sa budem baviť o mojom tele, tak je to svadobný prsteň. Je to taký môj znak pominuteľnosti, ktorého sa nechcem zbaviť. Pokiaľ sa jedná o tetovanie niekoho iného, tetoval som myslím iniciály. Písmo vyzeralo dobre, ale zo začiatku sa mi nedarilo tetovať čísla. 

Když za vámi přijde klient, má spíš svojí jasnou představu o tom, co si chce nechat vytetovat, nebo si nechá poradit?
Zdá sa mi, že teraz už je to pol na pol. Ľudia už sú celkom naučení, že je lepšie mať na sebe originál. Keď som však štúdio otváral, bolo to inak. Človek si priniesol svoj obrázok a chcel tetovanie presne podľa neho. Dnes už sa v tomto snažíme klientov usmerniť, presvedčiť ich na konzultáciách, že tetovanie, ktoré nikto iný nemá, je oveľa lepšie. Je tu aj skupina ľudí, ktorí chcú tetovanie od konkrétneho tatéra a je im úplne jedno, ako bude kerka vyzerať. Keď niekto povie "nechávam ti voľnú ruku", tak to potom vznikajú najlepšie kerky. Najťažšia práca je potom s tými, ktorí vôbec nemajú žiadnu predstavu ani nápad.

Jak s těmito lidmi potom pracujete? Není to časově náročné, vytvořit tolik návrhů, než se jim nějaký zalíbí?
Všetci tu frčíme na grafických tabletoch, takže to nie je taký problém. Dá sa s nimi dosť experimentovať, vytvárať návrhy, v rôznych vrstvách meniť farby a tak podobne. Keď je potom klient spokojný, farebné vrstvy vypnem a mám finálny obtisk. Ten potom už len preženiem cez termotiskárnu, nalepím na telo a môžem začať tetovať. 

Napadá vás něco, co byste nikdy nikomu nevytetoval?
Určite to sú rôzne nelegálne symboly, to tu naozaj netetujeme. Asi dvakrát v živote sa mi dokonca stalo, že klient nemal umelecký cit a snažil sa ma dotlačiť do niečoho, čo už pre mňa nebolo prípustné. To som potom tiež odmietol, jeho tetovanie je predsa len moja vizitka. 

Co konkrétně je váš styl?
Povedal by som, že je to trash polka. Kombinuje červenú a čiernu farbu, realistiku a tetovanie je akoby naškrtané, nie je čisté. Potom robím Polynéziu, maorské tetovanie. To už dnes moc ľudí nerobí, tak o to majú zákazníci dosť záujem.

Jak dlouho trvá, než je takové tetování hotové?
Záleží na tom, čo práve tetujem, na štýle, veľkosti. Každý tatér tiež tetuje iným tempom. Najrýchlejší od nás je asi Jacob, to je fakt blázon. Kerku, čo by som tetoval povedzme sedem hodín, on má hotovú za hodinu a pol. Najdlhšie som človeka tetoval jedenásť hodín v kuse, to je môj rekord, ale bol som potom úplne vyčerpaný.

Jaké místo na těle je pro tetování nejbolestivější?
To je jednoduché – tam, kde je kosť. Veľmi bolestivé sú rebrá, hrudník, nárty, členky, alebo napríklad ohryzok. Máme tu znecitlivujúcu masť, aby sa tá bolesť dala vydržať, na niekoho ale nepôsobí. Myslím si, že u mnohých ľudí je ale bolesť len placebo zo strachu, skúšal som tu masť dokonca sám na sebe a vážne funguje. Raz som si ihlou úplne zničil koleno, keď som ju skúšal, pretože som jednoducho nič necítil. 

Jako tatér jsi ale asi na tuhle bolest zvyklý...
Práve že nie, ja skoro vôbec nie som potetovaný. Chcel by som, mám hrozne veľa nápadov, ale nemám na to čas. Inak je ale pravda, že bolesť znášam dobre. Raz sme mali vianočný večierok, tetovali ma traja kolegovia naraz a nebolelo to. Chápem ľudí, ktorí sú na tej bolesti potom závislí. Človeku sa pri tetovaní vyplavujú endorfíny, adrenalín a serotonín a človek sa na tú bolesť potom dokonca teší. 

Svěřují se vám klienti s důvody, proč tetování chtějí?
Väčšinou sa k tomu dostaneme, myslím že sa o tom ľudia bavia radi. Záleží ale na zákazníkovi, ja sa zo slušnosti nepýtam, len keď sa mi zverí sám.

Jaké jsou trendy v tetování v České republice? 
Skôr by som povedal, že sa dnes robí viac originálnych kerek než v minulosti. Tak pred dvoma rokmi leteli stále len vlci, stromy, pierka, nekonečna a tak ďalej. Tatér sa ale stále musí snažiť to tetovanie vymyslieť inak, nebolo to preto nič jednoduché. V Českej republike momentálne máme taký tatérský boom. Sme dosť pozadu napríklad za Anglickom, tam prvá kerka znamená hneď rukáv. Aj v Dánsku som vtedy úplne čumel, v jednej dedine uprostred poľa bola púť a všetci tam boli pokerovaní. Dokonca tam stál kamión s piercingami a ponúkali aj tetovanie, no nechápal som. V Česku máme čo doháňať.

Tatérem jste už pár let. Co vás na této praci nejvíc baví?
Baví ma ten proces tvorby, tiež ako to potom vyzerá na tele a to, že za sebou vidíte výsledok svojej práce. Najlepšie je, keď sú zákazníci spokojní, to mám potom super pocit. Skvelé na tejto práci je aj to, že som už tetoval toľko ľudí, že poznám skoro celú Olomouc.

Co vás teď v nejbližší době čeká?
Vo februári ma čaká hosting v Oxforde, v apríli potom v Dánsku. Tie hostingy sú fajn, človek môže veľa vecí odpozorovať, napríklad štýl, alebo nové pomôcky a vychytávky.